Tak napríklad rodičia.
Okrem hlavnej životnej zásady (ukázať v praxi, čo je to stáť pri tom druhom v dobrom/ v zlom po celý život), sme so sestrami získali ešte pár rád na cestu.
Takmer celý čas sme boli atakované myšlienkami, typu ako: „nikdy sa nevzdávaj!“ (ideme, hlavu hore, nie je to až tak zlé, nadýchni sa a pokračujeme ...), a keď som si náhodu povedala „dosť!“ - prijali to. A išlo sa ďalej.
Druhou zásadou bolo: „Neboj sa. Zaklop na dvere a buď ti povedia áno, alebo nie“. Hmm, a dvere sa fakt otvárali.
Život plynul ďalej. Internát, stredná škola.
Najlepšia kamarátka prvá na mňa vytiahla trik: Dáš si horalku? Prelomila ju, skryla ruky za chrbát a opýtala sa ma: z ľavej alebo pravej? A keď som si náhodou vytiahla tú menšiu časť, rýchlo to vymenila a darovala mi ten kúsok naviac. A ja som len pozerala, ako sa vie vo viacerých situáciách zriekať svojho kúsku naviac.
Manžel. Vtedy sme ešte len spolu chodili. Naučil ma čeliť priamosti. Ako?
Ja, vychovávaná prevažne v ružovom svete (tri sestry, stredná škola, kde bola prevaha dievčat ...), a zrazu prudká zrážka s mužským svetom. Keď vyprchal náš zaľúbený ošiaľ, začal ma bombardovať výrokmi typu: ´toto sa ti dnes nevydarilo (jedlo)´, ´dnes si sa akosi zmaľovala, nemyslíš? ´... a najväčšie sústo istého času pre mňa bolo, keď sme sa hrali hru Človeče nezlob sa a vyhodil ma z hracieho poľa. Tak to už bolo totálne na rozchod (ocino nám to nikdy neurobil, vždy taktne prižmúril oko a hra pokračovala).
Tieto jeho ťahy ma posilnili. Už iba sem-tam je pre mňa na školení niekto náročný na zvládnutie.
Potom prišli kolegovia, klienti, náhodný cestujúci, účastníci na školeniach, pani v rade k pokladni ... a len sa to tak hemžilo situáciami a informáciami, ktoré ma obohacovali.
A život plynul ďalej.
Pred pár rokmi mi zrazu do cesty vpadla ešte jedna zaujímavá osoba. Naučila ma,
• že mám mať odvahu byť iná. Vytŕčať z radu a ísť si za svojím snom. Nepočúvať slová ´nedá sa´, ´to nedokážeš´, ´to nie je možné´, lebo len ja určujem, čomu dám priestor , aby bolo, či nebolo možné v mojom živote.
• že keď niečo robím, mám to robiť so srdcom. Dať do toho všetko. Celú svoju bytosť. Cítiť situáciu, nenútiť sa do nejakého „mala by som“, „musím“, „takto sa to robí“ ... a ísť si za svojím vnútorným hlasom.
• že si mám dávať pozor na to, aké myšlienky živým v hlave, lebo ma môžu vyzdvihnúť k výšinám, alebo totálne zničiť.
Tak vám všetkým ďakujem. Moji učitelia duše.
...a teším sa aj na stretnutie s vami. Či sa vám to páči, alebo nie, ja si tie poklady vo vás už nájdem.
