Moja zbierka pokladov

Autor: Ivana Miklovič | 16.10.2012 o 17:16 | Karma článku: 9,19 | Prečítané:  590x

To, že každý, s kým sa v živote stretneme  nám  môže niečo dať, to je jasné (a teraz nemyslím firemné pero, či nabaliť koláč na cestu ...). Viete čo mám na mysli - tie duševné zrnká, ktoré si odovzdávame. Keď som tak rekapitulovala okruh mojich životných učiteľov, prišla som na to, že ma až obsypali pokladmi.


Tak napríklad rodičia.
Okrem hlavnej životnej zásady (ukázať v praxi, čo je to stáť pri tom druhom v dobrom/ v zlom po celý život), sme so sestrami získali ešte pár rád na cestu.
Takmer celý čas sme boli atakované myšlienkami, typu ako: „nikdy sa nevzdávaj!“  (ideme, hlavu hore, nie je to až tak zlé, nadýchni sa a pokračujeme ...), a keď som si náhodu povedala „dosť!“ - prijali to. A išlo sa ďalej.
Druhou zásadou bolo: „Neboj sa. Zaklop na dvere a buď ti povedia áno, alebo nie“. Hmm, a dvere sa fakt otvárali.

Život plynul ďalej. Internát, stredná škola.
Najlepšia kamarátka prvá na mňa vytiahla trik: Dáš si horalku? Prelomila ju, skryla ruky za chrbát a opýtala sa ma: z ľavej alebo pravej? A keď som si náhodou vytiahla tú menšiu časť, rýchlo to vymenila a darovala mi ten kúsok naviac. A ja som len pozerala, ako sa vie vo viacerých situáciách zriekať svojho kúsku naviac.

Manžel. Vtedy sme ešte len spolu chodili. Naučil ma čeliť priamosti. Ako?
Ja, vychovávaná prevažne v ružovom svete (tri sestry, stredná škola, kde bola prevaha dievčat ...), a zrazu prudká zrážka s mužským svetom. Keď vyprchal náš zaľúbený ošiaľ, začal ma bombardovať výrokmi typu: ´toto sa ti dnes nevydarilo (jedlo)´, ´dnes si sa akosi zmaľovala, nemyslíš? ´... a najväčšie sústo istého času pre mňa bolo, keď sme sa hrali hru Človeče nezlob sa a vyhodil ma z hracieho poľa. Tak to už bolo totálne na rozchod (ocino nám to nikdy neurobil, vždy taktne prižmúril oko a hra pokračovala).
Tieto jeho ťahy ma posilnili. Už iba sem-tam je pre mňa na školení niekto náročný na zvládnutie.

Potom prišli kolegovia, klienti, náhodný cestujúci, účastníci na školeniach, pani v rade k pokladni ... a len sa to tak hemžilo situáciami a informáciami, ktoré ma obohacovali.

A život plynul ďalej.

Pred pár rokmi mi zrazu do cesty vpadla ešte jedna zaujímavá osoba. Naučila ma,
• že mám mať odvahu byť iná. Vytŕčať z radu  a ísť si za svojím snom. Nepočúvať slová ´nedá sa´, ´to nedokážeš´, ´to nie je možné´, lebo len ja určujem, čomu dám priestor , aby bolo, či nebolo možné v mojom živote.
• že keď niečo robím, mám to robiť so srdcom. Dať do toho všetko. Celú svoju bytosť. Cítiť situáciu, nenútiť sa do nejakého „mala by som“, „musím“, „takto sa to robí“ ... a ísť si za svojím vnútorným hlasom.
• že si mám dávať pozor na to, aké myšlienky živým v hlave, lebo ma môžu vyzdvihnúť k výšinám, alebo totálne zničiť.

Tak vám všetkým ďakujem. Moji učitelia duše.
...a teším sa aj na stretnutie s vami. Či sa vám to páči, alebo nie, ja si tie poklady vo vás už nájdem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?