Čo istotne odovzdám svojím deťom

Autor: Ivana Miklovič | 1.10.2012 o 17:03 | Karma článku: 16,04 | Prečítané:  2756x

Keď som študovala doktorát, v rovnakom čase mi nezávisle dve osoby povedali to isté: „Človek má prioritu. Človek je vždy na prvom mieste“. Známa mi rozprávala, ako sa učila na skúšky a zaklopala jej na izbu kamarátka. Potrebovala sa vyrozprávať z boľavého rozchodu. Študovala medicínu, bol to pre ňu zaberák, no venovala jej čas. Netušila, ako na druhý deň zvládne skúšku. Už bola pomaly polnoc, keď odišla, no cítila, že tejto osobe sa má venovať. Na druhý deň pozbierala všetku študentskú odvahu a na skúšku išla. Záver? Ako zázrakom si vytiahla presne tie otázky, ktoré sa stihla naučiť.


Zaujalo ma to. A tak som si potrebovala vyskúšať, aký efekt to bude mať na môj život. Či „človek“ je naozaj tá správna voľba.

Prešlo už veľa rokov od tohto životného pokladu, ktorý som objavila a ďakujem týmto osôbkam za kamienok múdrosti, ktorý mi odovzdali.

• Zistila som, že keď som sa venovala deťom, ktoré chceli ísť von práve so mnou, hoci mi to v tom momente nevyhovovalo (potrebovala som sa pripravovať na druhý deň na školenie), prežili sme nádherný čas spolu. Starší syn mi vyznával lásku, že ma ľúbi ako cesta do Chorvátska, či radšej Španielska. Mladší, ktorý ešte nevie rozprávať, aby nebol mimo diania, mi prišiel dať uslintanú pusu.
Zistila som, že aj tak by som sa možno počas tej hodiny a pol, čo by som sedela za PC a surfovala na googli, zamotala na nejaké lákavé nepodstatné stránky ... Takto som ten čas venovala im. Mojim pokladom.

• Volala mi kamarátka, že sa chce po obede zastaviť. Veľmi súrne mi potrebuje niečo povedať. Obed? To je väčšinou čas, keď mladší syn spinká a ja sa môžem nerušene venovať svojej práci. Sú to pre mňa tie cenné dve hodiny, kedy môžem napredovať vo svoje oblasti. Keď si spočítam, koľko času za deň mám na  seba, svoju prácu, tieto dve hodiny - to je akoby bežný zamestnanec nebol pol dňa v práci...
„Jasné, príď“.
Prišla, pripravila som jej obed, nasmiali sme sa, pokecali. A keď odchádzala, bola som plná energie z rozhovoru, z toho, že som niekomu pomohla rozdiskutovať jeho dilemy.

• Volal rodinný známy. Vracal sa z práce v zahraničí a potreboval by u nás prespať. V hlave sa mi zapli výkriky: ´Jáááj! Ja som sa tak tešila, že konečne prežijeme víkend celá rodina pokope, že konečne si niekde vyrazíme´.
„Jasné, príď. Čakáme ťa“ - veď človek je na prvom mieste.
Prišiel. Rozprával zážitky začínajúceho námorníka a ja som len s otvorenými  očami pozerala, že existujú presné  pravidlá a postupy, ako naložiť tovar na loď, aby sa nepotopila. Fíha, tak to som fakt nevedela.
Nasmiali sme sa, rozšírila som si obzory a bola som šťastná, že sme prežili zaujímavý víkend.

A tak už viem, čo istotne odovzdám svojím synom. Práca počká. Ľudia nepostoja. Čo budem mať z toho, že budem ´najmúdrejšia na svete´, mať úspechy v práci, keď sa nebudem mať s kým rozdeliť o svoje radosti a starosti.
... práca počká. Ľudia nás potrebujú tu a teraz.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?